verejné toalety
1.9.2024
Nedávno som sa vracal zo zahraničnej cesty cez Taliansko a Rakúsko. Zastavoval som len na benzínkach pri diaľnici. Teda nejaké bagety, prípadne fastfood. Musel som a tak som navštívil verejné toalety. Ako správne profesionálne zdeformovaný, obzeral som si ako bolo, to malé privátne miesto, urobené. Obklady, dlažba, samozrejme zárubňa, dvere, kovanie.
Bol som milo prekvapený. Obklady a dlažba presne položená v jednej rovine, špáry krásne vyplnené bez medzier, detaily krásne dotiahnuté silikónom v príslušnom odtieni. Oceľová zárubňa s tesnením, presne osadená, s odolnou povrchovou úpravou (zrejme práškovaná) a jednoduché bezfalcové dvere solídnej konštrukcie s poriadnymi pántami, ktoré sú určené na časté (aj nešetrné) používanie. Nerezový okopový plech z oboch strán pre ochranu dverí. Všetko navrhnuté, zrealizované a vyladené do jednoduchého funkčného celku.
V našich končinách je verejný záchod obrazom zapáchajúcej a zanedbanej miestnosti s biednym alebo zničeným vybavením. A je smutné, že aj po rekonštrukcii sa takým miestom stane opäť vo veľmi krátkom čase. Môžeme namietať, že ľudia si nič nevážia, niektorí sa správajú ako prasce. Samozrejme, aj takí sú.
Ale keď sa pozriem rovnakou optikou, ako na predošlý prípad, teda na práve zrekonštruovanú toaletu pre verejnosť napr. na značkovej benzínke, je mi jasné, že polovicu toho výsledku spôsobil dodávateľ rekonštrukcie. Samozrejme podľa schválenej dokumentácie a pokynov vedenia stavby. Všetko je teda „v poriadku“.
V čom je teda problém?
Dodalo sa to najlacnejšie, čo bolo k dispozícii. A urobilo sa to najlacnejšie ako sa dalo.
Sám som už naceňoval niekoľko podobných projektov a viem aj to, ako na koniec dopadli.
Zárubňa z tenkého plechu bez tesnenia, „napatlaná“ lacnou syntetickou farbou v jednej vrstve. Mazanice od štetca alebo celkom slepé miesta, kam sa štetec ani nedostal. Kto by povedal, že zárubňa s tesnením predlžuje životnosť dverného krídla? A rozdiel v cene zárubne s tesnením je len pár eur. A prášková úprava je jednou z najodolnejších spôsobov ochrany kovov.
Dvere síce s laminátovým povrchom, ale s výplňou voštiny, teda prakticky duté. S lacnou labilnou konštrukciou, biednymi pántami, zámkom a najlacnejšou kľučkou, aká sa našla. Koho by napadlo, že ten dverný prvok (dvere so zárubňou a príslušenstvom ako celok) je určený na veľmi časté a nešetrné používanie? Časté umývanie a čistenie (ako sa na verejné toalety patrí). A práve preto by mal byť práve tak navrhnutý a vyrobený. Správny typ, solídna konštrukcia a odolné príslušenstvo. Ako zvyknem hovoriť „blbovzdorné“. Angličtina to nazýva „vandal proof“ alebo „heavy duty“.
Takýto lacný prvok vydrží ako nový niekoľko mesiacov. Potom dvere niekto omylom, alebo úmyselne prerazí (lebo sú duté), dvere začnú šúchať o zárubňu alebo o podlahu, lebo závesy neuniesli tak časté používanie (prípadne ešte aj samozatvárač) a povolili. Častým umývaním napučí spodok dverí. Kľučka získava ďalšie a ďalšie skrutky, aby držala na mieste a aspoň ako-tak fungovala.
Na čo to všetko?
Šetrilo sa. Investor alebo dodávateľ, alebo obaja šetrili na projekte od prvej chvíle. Ale čo vlastne ušetrili? Dodávateľ drží záruku minimálne 2 roky, niekedy aj 5. Takéto dvere však nevydržia ani pol roka. Po roku ich treba určite vymeniť a do vtedy dookola opravovať. To všetko stojí peniaze a čas. Možno nie investora, ale určite dodávateľa a jeho prípadných subdodávateľov.
Osobne si myslím, že podnikateľ by nemal šetriť. Teda nie takým tým obvyklým spôsobom, teda nemíňať. Šetrenie ako nemíňanie je pre koncového zákazníka, bežného človeka. On míňa alebo nemíňa svoje peniaze. Vymieňa ich za veci a služby. Už sa mu nevrátia, sú preč.
Zmyslom podnikania je vytvárať zisk, získavať peniaze. Ale firma musí najprv minúť peniaze, aby sa jej následne vrátili späť. A viac, než minula. Šetrenie firmy alebo podnikateľa je teda skôr rozumné míňanie. Minie a urobí tak, aby už nemusel dodatočne minúť a urobiť viac v rovnakej veci. Aby sa nemusel na zákazku vrátiť, opravovať, dokončovať, vymieňať. V záruke a teda zadarmo. To všetko ho totiž stojí ďalšie peniaze a čas. A tie mu už nikto nezaplatí.
Takže nerozumiem logike investorov a dodávateľov, ktorí od prvého okamihu na projekte šetria a chcú minúť čo najmenej. Výsledok je nekvalitné dielo, nespokojný zákazník alebo zákazník zákazníka. Ako na príklad u developerov. A následne ďalšie náklady na opravy a výmeny. Lenže to už ide z vrecka subdodávateľov. A napr. takého developera to už nebolí. Lenže koncoví dodávatelia boli už na začiatku stlačení na ultra-nízke ceny. Takže je to už ďaleko za hranicou seriózneho biznisu.
Keby sme sa naučili robiť veci poriadne od začiatku, rozmýšľať, radiť sa a zvažovať riešenia vopred s pohľadom do budúcnosti. Možno aj naše verejné toalety by nemuseli byť na vždy len symbolom nechutnosti, zápachu a skazy. Z časti spôsobenej jedincami s prasacími spôsobmi a z časti spôsobené nekvalitnými materiálmi a prácami tam, kde sa to podceniť kruto nevypláca.
A to je prakticky všade.