Po dlhej dobe uvažovania som sa rozhodol vytvoriť sekciu DVERMAN BLOG. Nie že by som si chcel vylievať dušu z neúspechov alebo sa sťažovať na výrobky, dodávateľov alebo nebodaj zákazníkov. Aj keď by za viac ako 12 rokov určite bolo o čom písať.
V tejto sekcii sa chcem podeliť o svoje postrehy z mojej vlastnej praxe a zároveň získať informácie a prehľad o veciach, ktorým ešte stále celkom nerozumiem.
Všetci by sme sa mali učiť a zdokonaľovať, to nás posúva ďalej a robí nás hodnotnejšími pre naše okolie aj pre nás samých.
Dverman blog má ambíciu byť platformou a príležitosťou pre takéto zdokonaľovanie.
- Verejné toalety ako inšpiráciaod dverman
verejné toalety
1.9.2024
Nedávno som sa vracal zo zahraničnej cesty cez Taliansko a Rakúsko. Zastavoval som len na benzínkach pri diaľnici. Teda nejaké bagety, prípadne fastfood. Musel som a tak som navštívil verejné toalety. Ako správne profesionálne zdeformovaný, obzeral som si ako bolo, to malé privátne miesto, urobené. Obklady, dlažba, samozrejme zárubňa, dvere, kovanie.
Bol som milo prekvapený. Obklady a dlažba presne položená v jednej rovine, špáry krásne vyplnené bez medzier, detaily krásne dotiahnuté silikónom v príslušnom odtieni. Oceľová zárubňa s tesnením, presne osadená, s odolnou povrchovou úpravou (zrejme práškovaná) a jednoduché bezfalcové dvere solídnej konštrukcie s poriadnymi pántami, ktoré sú určené na časté (aj nešetrné) používanie. Nerezový okopový plech z oboch strán pre ochranu dverí. Všetko navrhnuté, zrealizované a vyladené do jednoduchého funkčného celku.
V našich končinách je verejný záchod obrazom zapáchajúcej a zanedbanej miestnosti s biednym alebo zničeným vybavením. A je smutné, že aj po rekonštrukcii sa takým miestom stane opäť vo veľmi krátkom čase. Môžeme namietať, že ľudia si nič nevážia, niektorí sa správajú ako prasce. Samozrejme, aj takí sú.
Ale keď sa pozriem rovnakou optikou, ako na predošlý prípad, teda na práve zrekonštruovanú toaletu pre verejnosť napr. na značkovej benzínke, je mi jasné, že polovicu toho výsledku spôsobil dodávateľ rekonštrukcie. Samozrejme podľa schválenej dokumentácie a pokynov vedenia stavby. Všetko je teda „v poriadku“.
V čom je teda problém?
Dodalo sa to najlacnejšie, čo bolo k dispozícii. A urobilo sa to najlacnejšie ako sa dalo.
Sám som už naceňoval niekoľko podobných projektov a viem aj to, ako na koniec dopadli.
Zárubňa z tenkého plechu bez tesnenia, „napatlaná“ lacnou syntetickou farbou v jednej vrstve. Mazanice od štetca alebo celkom slepé miesta, kam sa štetec ani nedostal. Kto by povedal, že zárubňa s tesnením predlžuje životnosť dverného krídla? A rozdiel v cene zárubne s tesnením je len pár eur. A prášková úprava je jednou z najodolnejších spôsobov ochrany kovov.
Dvere síce s laminátovým povrchom, ale s výplňou voštiny, teda prakticky duté. S lacnou labilnou konštrukciou, biednymi pántami, zámkom a najlacnejšou kľučkou, aká sa našla. Koho by napadlo, že ten dverný prvok (dvere so zárubňou a príslušenstvom ako celok) je určený na veľmi časté a nešetrné používanie? Časté umývanie a čistenie (ako sa na verejné toalety patrí). A práve preto by mal byť práve tak navrhnutý a vyrobený. Správny typ, solídna konštrukcia a odolné príslušenstvo. Ako zvyknem hovoriť „blbovzdorné“. Angličtina to nazýva „vandal proof“ alebo „heavy duty“.
Takýto lacný prvok vydrží ako nový niekoľko mesiacov. Potom dvere niekto omylom, alebo úmyselne prerazí (lebo sú duté), dvere začnú šúchať o zárubňu alebo o podlahu, lebo závesy neuniesli tak časté používanie (prípadne ešte aj samozatvárač) a povolili. Častým umývaním napučí spodok dverí. Kľučka získava ďalšie a ďalšie skrutky, aby držala na mieste a aspoň ako-tak fungovala.
Na čo to všetko?
Šetrilo sa. Investor alebo dodávateľ, alebo obaja šetrili na projekte od prvej chvíle. Ale čo vlastne ušetrili? Dodávateľ drží záruku minimálne 2 roky, niekedy aj 5. Takéto dvere však nevydržia ani pol roka. Po roku ich treba určite vymeniť a do vtedy dookola opravovať. To všetko stojí peniaze a čas. Možno nie investora, ale určite dodávateľa a jeho prípadných subdodávateľov.
Osobne si myslím, že podnikateľ by nemal šetriť. Teda nie takým tým obvyklým spôsobom, teda nemíňať. Šetrenie ako nemíňanie je pre koncového zákazníka, bežného človeka. On míňa alebo nemíňa svoje peniaze. Vymieňa ich za veci a služby. Už sa mu nevrátia, sú preč.
Zmyslom podnikania je vytvárať zisk, získavať peniaze. Ale firma musí najprv minúť peniaze, aby sa jej následne vrátili späť. A viac, než minula. Šetrenie firmy alebo podnikateľa je teda skôr rozumné míňanie. Minie a urobí tak, aby už nemusel dodatočne minúť a urobiť viac v rovnakej veci. Aby sa nemusel na zákazku vrátiť, opravovať, dokončovať, vymieňať. V záruke a teda zadarmo. To všetko ho totiž stojí ďalšie peniaze a čas. A tie mu už nikto nezaplatí.
Takže nerozumiem logike investorov a dodávateľov, ktorí od prvého okamihu na projekte šetria a chcú minúť čo najmenej. Výsledok je nekvalitné dielo, nespokojný zákazník alebo zákazník zákazníka. Ako na príklad u developerov. A následne ďalšie náklady na opravy a výmeny. Lenže to už ide z vrecka subdodávateľov. A napr. takého developera to už nebolí. Lenže koncoví dodávatelia boli už na začiatku stlačení na ultra-nízke ceny. Takže je to už ďaleko za hranicou seriózneho biznisu.
Keby sme sa naučili robiť veci poriadne od začiatku, rozmýšľať, radiť sa a zvažovať riešenia vopred s pohľadom do budúcnosti. Možno aj naše verejné toalety by nemuseli byť na vždy len symbolom nechutnosti, zápachu a skazy. Z časti spôsobenej jedincami s prasacími spôsobmi a z časti spôsobené nekvalitnými materiálmi a prácami tam, kde sa to podceniť kruto nevypláca.
A to je prakticky všade.
- Odborník a odborníkod dverman
odbornik
4.7.2024
Keď som pred mnohými rokmi začínal ako živnostník, vždy som sa snažil robiť svoju prácu čo najlepšie a samozrejme, uživiť sa ňou. Aj keď sa všetko podarilo dokončiť správne a včas, ešte stále to neznamenalo, že mi včas zaplatia, ako sme sa dohodli. A veru stalo sa, že nezaplatili.
A stalo sa aj, že sa niečo nepodarilo. Ako sa hovorí: riziko podnikania. Poučil som sa.
Hoci ma aj dnes prekvapujú inovatívne dôvody a argumenty, pre ktoré sa jednotlivci aj majitelia firiem rozhodnú nezaplatiť za dodaný tovar či dokončené práce, už ma to nezaskočí ako kedysi. Môžem sa napr. obrátiť na právnika, môžem verejne publikovať svoju skúsenosť a menovať zainteresovaných. Výsledok je však skôr uvoľnenie mojej vlastnej frustrácie ako reálne vyrovnanie mojich pohľadávok. Žijeme totiž na Slovensku.
No aby som mohol pokračovať ďalej, aj to sa počíta. Za svoje poučenie som síce zaplatil za tie roky už tisíce, ale biznis ma naučil, že nič nie je zadarmo.
Trošku sa zastavím pri tom poučení a získavaní skúseností, vedomostí a múdrosti. Nedávno som bol na tzv. zaškolení pre montáž vstavaných skríň. Asi si poviete, vždy je najlepšie vidieť to na vlastné oči, u skutočného zákazníka v reálnom prostredí. Súhlasím.
Keď na takéto zaškolenie ide novopečený živnostníček (aj ja som tak kedysi začínal), ktorý sa práve postavil na vlastné nohy a hľadá svoje miesto pod slnkom, predvedeným výkonom môže byť nadšený. Keď na také zaškolenie prídem po 15 rokoch vlastnej praxe v podobnom odvetví, desiatkach iných odborných školení od rôznych výrobcov, predsa len si všímam iné detaily.
Prvé mi padne do oka ako môj „školiteľ“ prezentuje značku, ktorej sa venuje. A sám seba. Otlčená neoznačená dodávka, náradie z diskontného reťazca potravín, „grify“ ako z kutilského magazínu alebo z internetu a jednanie so zákazníkom ako v dedinskom šenku.
Kutilský magazín ukáže ako všelijako sa dá daný problém vyriešiť. Ako použiť všelijaké „vychytávky“, zvláštne „inovatívne“ nástroje a „finty“. Avšak takéto postupy môžu fungovať len v obmedzených podmienkach, keď to robíme pre seba, doma alebo u suseda a výsledok nám samým stačí. To však nikto v takom magazíne nespomenie. Kutil nie je profesionál.
Profesionálny postup je taký, ktorý je doporučený výrobcom alebo iným akreditovaným profesionálom v danom odbore, je dostatočne overený v praxi a dá sa používať opakovane a dlhodobo s rovnakým pozitívnym výsledkom.
Zjednodušene, nebudem predsa na všetky skrutky používať rovnaký skrutkovač, aj keby to snáď niekedy aj išlo. Nebudem používať jeden vrták na všetky materiály aj keď na obale sa píše „universal“. Predsa vrtáky do dreva sú do dreva a do keramického obkladu sú iné s inými vlastnosťami. Nebudem zatĺkať klince kombinačkami aj keď sa to určite dá. Atď.
Profesionál – odborník používa správne-doporučené postupy, náradie, pomôcky, aby dosiahol vždy kvalitný výsledok.
Profesionál je totiž pracovník, ktorý svojej práci naozaj rozumie a ktorému za jeho prácu platíme.
Profesionálom, alebo po slovensky odborníkom, sa môže stať vlastne každý. Dôležité však je to „stať sa odborníkom“.
Nikto sa odborníkom nenarodil ani sa ním nestal za jednu hodinu, či zo dňa na deň. Je to proces a trvá mesiace až roky. Mnoho vecí sa dá naučiť „sám“. Ale je to bez záruky. Ale v každom prípade to trvá istý čas a počet opakovaní, kým sa to podarí.
Najužitočnejšie je, keď nás školí iný skúsený odborník. A nie nadšený samouk – amatér, ktorý to „takto robí stále a drží to. A nikto sa ešte nesťažoval.“ To väčšinou zle skončí. Ako keď vedie slepý slepého…
Takéto odborné školenie by mal poskytovať výrobca alebo aj predajca daného výrobku alebo systému. A v dnešnej dobe internetu a videa to predsa nie vôbec nijako zložité ani nákladné.
Mnohé značky to aj poskytujú. A som presvedčený, že sa to odráža na ich predajoch a reputácii.
Tzv. e-learning bol úplne bežný už pred 20 rokmi vo firme v zahraničí, keď som tam pracoval. Stručné inštruktážne videá, ktoré vzniknú pod dozorom inžinierov z výroby, ukazujúce základné postupy kompletovania, montáže a inštalácie daného výrobku, upozorňujúce na používanie správnych komponentov, náradia, uťahovacích momentov, lepidiel, tmelov a pod.
Montážny partner k nim získa exkluzívny prístup ako súčasť spolupráce s výrobcom a súčasne výrobca bude považovať montážneho partnera za oboznámeného a zaškoleného vo veci.
A bude ho brať na zodpovednosť ako profesionála. A platiť ako profesionála.
Výhod riadneho zaškolenia odborníkom je hneď niekoľko.
V prvom rade je výrobok riadne poskladaný a nainštalovaný.
Z toho vyplýva jeho životnosť a prípadné poruchy počas záručnej doby. (podnety na zlepšenie)
Ďalšou výhodou je prezentácia značky a výrobku ako profesionálne navrhnutého a nainštalovaného.
Reputácia značky, výrobku a súvisiacej služby je predsa pre výrobcu kľúčová.
A výsledná funkčnosť a spoľahlivosť výrobku je zásadná pre zákazníka.
Z pohľadu montážneho technika je tiež niekoľko výhod.
Naučí sa používať správne nástroje na správny účel a správnym spôsobom.
To je do jeho ďalšej kariéry veľmi cenný prínos.
Naučí sa správne montovať daný prvok tak, ako bol určený a vyrobený, ako to je overené a zaručene to funguje. Aby sa nemusel vracať na reklamácie a doladenia, ktoré mu už nikto nezaplatí. (a preto sa on už nikdy nevráti). A zároveň buduje svoju reputáciu po boku inej serióznej značky.
A všetky tieto dôležité informácie dostane zo zdroja, bez zjednodušovania, skratiek, trikov, zlozvykov a tzv. kutilských vychytávok, ktoré sa na konci dňa obrátia proti zákazníkovi aj proti montážnikovi.
A celé sa to jedného dňa zosype na výrobcu a jeho produkt.
Aj keď je naozaj dobre vymyslený a funguje. A to je škoda. Nemyslíte?
- a po ich odchode…od dverman
a po ich odchode
26.7.2024
Citujem plnú recenziu od nášho zákazníka: „Komunikácia výborná, odbornosť pomenej. Zárubňou posuvných dverí mi nalepili a po ich odchode celé som rozobral a znovu lepil. Montáž ďalších dverí už by som u nich neobjednal.“
Aby som objasnil súvislosti: jednalo sa o dodávku a montáž niekoľkých vnútorných dverí s obložkovým zárubňami do nie celkom ideálnych stavebných otvorov. A k tomu posuvné dvere do stavebného púzdra v sadrokartónovej priečke, ktorú sme museli najprv postaviť.
Všetky zárubne a dvere sme osadili ku spokojnosti zákazníka i nás. Za tým účelom sme osekávali steny, rezali zárubne aj dvere, všetko sme vytmelili. Na parádu.
To však nebolo hodné zmienky v tej recenzii. V recenzii sa tiež nikto nezmienil o tom, že keď sme postavili konštrukciu pre sadrokartónovú priečku a púzdro a pre neskorú dennú hodinu sme do ďalšieho dňa práce prerušili, zákazník si medzi tým osadil sadrokartónové dosky a pri tom nejako posunul celú konštrukciu tak, že už nebola v jednej rovine. To sme však zistili až keď už všetko bolo ukončené a dvere pri zasúvaní do púzdra vo vnútri šúchali o konštrukciu. Nebolo toho, kto by vedel, čo sa stalo. Keďže sme profesionáli, vyriešili sme to. Aj keď by som bol radšej bez toho. Na koniec všetko sedelo a fungovalo.
Na záver s úsmevom podpísal prevzatie, bez výhrad a so všetkým spokojný.
A o pár týždňov napísal vyššie uvedenú recenziu.
Je akýmsi našim národným folklórom podeliť sa iba o zlé skúsenosti a zlé zážitky? A pritom ich vôbec nemuselo byť veľa, ani to nemuseli byť iba zlé veci. Ak vôbec boli zlé. Len na tie dobré si akosi nespomenieme.
Je príjemné, keď nás iní ľutujú a prejavujú účasť na našej „mizérii“. My chúďatká.
Ale v skutočnosti mohlo ísť o 1 zlú skúsenosť súčasne s 5 dobrými až výnimočnými zážitkami.
V skutočnosti sme si však tú mizériu mohli „tak trochu“ spôsobiť aj sami. …ups!
To však tiež nespomenieme, nech nevyzeráme ako babráci, že? Pssst!
Ale svoju nekonečnú frustráciu si odventilujeme na sociálnej sieti alebo na profile tej firmy.
Veď na to to tam je. Keď nie som spokojný/á, musím sa ozvať. Nech aj ostatní vedia.
Áno, prosím ozvime sa! Ak nie sme spokojní. Ale ešte pokým je majster u nás. On prvý musí vedieť, že nám niečo nesedí. Vtedy to môže napraviť alebo vysvetliť, prečo sú veci tak ako sú.
Ak niečo urobí zle a nikto mu nepovie, že sa nám to nepáči, ide ďalej a urobí to znova.
A potom povie: „vždy to tak robím a nikomu to nevadí…“ A to je cesta do pekla.
Máme nárok na prácu majstra, s ktorou sme spokojní a on prvý musí vedieť, ak niečo nie je v poriadku. A zaplatím predsa za prácu, s ktorou som spokojný.
Zbytočne ho budeme dodatočne vláčiť po sieťach a inšpekciách, či písať jedovaté recenzie. Dnes sa dajú firemné recenzie na mnohých platformách ľahko filtrovať tak, že sa budú zobrazovať iba tie dobré. A zrazu firma nosí svätožiaru dokonalosti, lebo majú samé dobré recenzie. Figu!
A niet takej moci, zvlášť v našej krajine, ktorá by ho dodatočne naozaj prinútila vrátiť sa a dokončiť či opraviť po sebe. Inšpekcia mu dá maximálne pokutu. Aj keď mastnú. No ak je to „chudobný“ živnostník, alebo len kutil, ani tú nezaplatí. A funguje ďalej. Aj s piatimi exekúciami.
Ale prosím, ozvime sa aj keď sme spokojní. Napíšme, že nám tá firma robila 5 vecí a 1 sa nepodarila. A tie ostatné sú úplne v poriadku. Napíšme, že sú to dobrí murári a obkladači, ale nie podlahári. Lebo kúpeľňu máme tip-top, ale parkety sú „sodoma-gomora“.
Veď nemôže byť každý profík vo všetkom. Ak to tvrdí, je to podozrivé…
Sťažujme sa na majstrov, ktorí sú naozaj darebáci. Odídu aj napriek našim výhradám. A po každej zákazke si vymenia SIM kartu v mobile, aby im nikto z predošlých zákazníkov už nikdy nezavolal.
A ak už aj dostali zaplatené, už ich neuvidím.
Ale prosím, uznajme, že je veľa skúsených a slušných majstrov a firiem, ktorí si robia svoje remeslo na jednotku s hviezdičkou. Robia ho roky a naozaj mu rozumejú.
Áno aj oni môžu sem-tam niečo pokaziť. Veď sa hovorí, že „aj majster tesár sa môže utnúť“.
Ale ich chyby nás nebudú tak bolieť. Keď sa stanú, postavia sa k tomu seriózne a zodpovedne, ako profesionáli. Opravia, vymenia alebo dajú zľavu, uznajú, ospravedlnia sa.
Ako sa na slušného človeka, tobôž majstra patrí.
- Mne to stačíod dverman
lacné dvere stačia
24.7.2024
Podnikatelia súperia o zákazníka. To je prirodzené a sú celé encyklopédie návodov a postupov, ako to robiť efektívne a byť úspešný. Jednou metódou, avšak vôbec nie jedinou, je súperiť cenou. Odborníci sa však takmer jednohlasne zhodujú, že zápas „cenou“ je cesta do pekla. A to pre obidve strany. Aj pre podnikateľa aj pre zákazníka.
Iba stručne spomeniem prečo. Pre podnikateľa neustále znižovanie ceny znamená znižovanie kvality produktu a služby. Keď má na lacnom produkte stále niečo zarobiť, (preto je podnikateľom, aby tvoril zisk), tak musí lacnejšie vyrábať, nakupovať alebo menej pracovať (alebo len menej platiť svojim pracovníkom). Pre zákazníka je neustále znižovanie ceny príjemné, lebo minie menej svojich ťažko zarobených peňazí. Ale keďže sú to spojené nádoby, podnikateľ-zákazník, za menej peňazí dostáva menej tovaru, služby alebo oboch súčasne. A to si mnohí vôbec neuvedomia.
Poďme k dverám. Za viac ako 12 rokov som navštívil niekoľko výrobných závodov po celej Európe a videl som tak pod pokrievku mnohým výrobcom. Na spomínaný tlak na cenu, špecifický najmä vo východnej Európe, reagujú rôzne.
Výrobcovia tu, na východe, zmenšujú rozmery, používajú lacnejšie náhrady materiálov alebo celkom vynechávajú niektoré konštrukčné detaily. Na západe je trend skôr vo zvyšovaní produktivity práce, t.j. automatizácia a robotizácia a súčasne vývoj nových materiálov a výrobných procesov. To dokonca prináša úspory (aj pri zachovaní ceny) a zároveň zvyšuje kvalitu. Aký paradox.
Poviete si: mne také lacné dvere stačia. Veď sú pekné, izbu nimi zatvorím. Čo mi ešte treba? Načo budem dávať dvojnásobok za tzv. kvalitné dvere, keď tieto lacné mi urobia úplne rovnakú službu? Určite je v tom kus pravdy a toho krásneho, jednoduchého sedliackeho rozumu. Omyl sa skrýva na druhej strane príbehu.
Tie najlacnejšie dvere sú v skutočnosti predávané za menej než sú ich výrobné náklady. Ale ich výrobca stále musí zaplatiť svojich pracovníkov, účty za energie a stroje a dane. Tak vyrába aj niečo iné, čo dokáže predať za rozumnú cenu, ktorá mu vykryje aj stratu na tom najlacnejšom tovare.
A zrazu je len výrobca toho aj tamtoho. Už to nie sú dvere od výrobcu dverí, ktorý ich robí už veľa rokov a vie, čo a ako, aby to vydržalo, nepokazil si reputáciu a mohol rásť a napredovať.
Ale prečo by to mal robiť? Prečo by mal začať vyrábať aj kuchynské linky, aby svojich pracovníkov uživil, keď je to tradičný výrobca dverí a zárubní? Keď chce umiestniť svoje tradičné výrobky na trhu, všetci ho tlačia dolu s cenou.
Veľkoobchody v rámci svojej agresívnej veľkoobchodnej politiky aj koncoví zákazníci, ktorí si „také drahé“ predsa nekúpia, keď to môžu mať za polovicu z Poľska. (a tak podporujeme poľskú ekonomiku a poľský export namiesto našich domácich podnikov, ktoré platia odvody a dane, z ktorých dostávajú naši rodičia a starí rodičia napr. penziu)
Prezradím vám tajomstvo. Ľudia majú peniaze. My nie sme chudobní Slováci. Sme múdry, šikovný a hrdý národ. Ale sme aj tak trochu sebeckí. A to nás naučila naša história. Keď sme sa častokrát museli postarať najprv sami o seba a svojich blízkych. A na tých okolo už často nezvýšilo. Ale mnohokrát určite áno.
Je paradoxné, že mnohí dajú aj 10 tisíc za kuchynskú linku, v ktorej často ani nevaria. Ale za kvalitné (nie exkluzívne) dvere nedajú ani 3 tisíc pre celý dom. A pritom nimi prechádzajú niekoľkokrát denne, chránia ich pred hlukom či prievanom. A bytové dokonca aj pred zlodejmi a požiarom.
Tak dobre, buďme sebeckí, keď je to také príhodné. A doprajme sebe a svojim blízkym kvalitné dvere čo vydržia, ktoré sa po roku neprehnú. Lebo nie sú o 3mm tenšie a majú kvalitnú konštrukciu z kvalitného materiálu. A nedoškriabe ich náš domáci miláčik alebo sa na nich nezačne olupovať farba či fólia.
Alebo si doprajme kvalitné dvere s vedomím, že tým dáme šancu slovenskému výrobcovi alebo distribútorovi, aby zaplatil svojim pracovníkom serióznu mzdu, mohol kúpiť lepšie auto na rozvoz svojich výrobkov alebo najať kvalitných montážnych pracovníkov, ktorí zákazníkovi poskytnú ku kvalitnému výrobku aj profesionálnu službu so zárukou.
Buďme teda sebeckí. Alebo aj nie.
Môžeme si dopriať pekné a kvalitné výrobky a tešiť sa z nich. Veď preto tvrdo pracujeme. Nie sme odkázaní na to najlacnejšie, čo sa kde ponúka. Všetkému mimoriadne lacnému totiž niečo chýba. Milimetre, gramy, vyhlásenie o parametroch, slušná mzda či slušné pracovné podmienky alebo slušný predajca či montážny technik.
Prečo by nám malo niečo chýbať, keď to môžeme mať všetko? Je dobré byť šťastný. Je dobré mať kvalitné dvere.